Rómovia na Slovensku

Rómovia na Slovensku
Pre voľbami sa zvyknú vyťahovať rôzne "karty". Napríklad rómska karta väčšinou zaberá. Koho však skutočne zaujímajú Rómovia na Slovensku?

Otázky existencializmu 
Ktonás si je sebou taký istý, aby mohol povedať, že by obstál, morálne obstáluzavretom meste napadnutom morom. Ktonás si je istý, že by nesiahol po majetku niekoho iného, že by nesiahol po zbrani, že by nepodviedol, keby šlo o život? Ktonás by chcel, aby jeho charakter bol testovaný akoCamusovom morovom meste? Byť hlavným hrdinom existenciálnej drámy nie je med lízať. O tom vedia svoje Rómovia na Slovensku.

rom.jpg

Bieda hmotná - nenaplnenie základných životných potrieb, spôsobuje biedu morálnu. Darmo sa vraví, že chudoba cti netratí. Práve to je na chudobe najväčšou stigmou. Že človek stráca česť. Zohne sa aj pre najmenší peniaz, ohne chrbát, pre akýkoľvek milodar a nebridí sa mu urobiť nič, čím by nasýtil seba a svoje deti. Niekedy sa stane, že sa už nevie vystrieť.

Bieda je smutná. Lebo hľadá len naplnenie toho najprimitívnejšieho, čo je v nás. Nasýtenie a teplo. Na nič ušľachtilejšie nezostane čas. Morálka musí byť zakotvená veľmi hlboko v človeku, aby sa ozývala i v takýchto chvíľach. Ale čo ak mu o vyšších hodnotách nemal kto referovať? Čo ak nič lepšie nepoznali ani jeho rodičia, ktorí by mu pomohli vniesť do splete hodnôt poriadok?

Rómovia a Rómovia
Deľme Rómov na Rómov a Rómov. Sú Rómovia, ktorí nepatria „k nim". Žijú svoj život naplnený hodnotami, ktoré prijali od rodiny a spoločnosti. Vedia, čo sú istoty, vedia, že ich zamestnanie je zdrojom ich obživy, majú svoje ciele, ambície, rodiny, byty, autá. Majú vzdelanie a zásady.
Títo Rómovia na majú Slovensku tiež problémy, lebo si ostatní myslia, že patria „k nim". Ostatní si to chcú zjednodušovať a najľahšou cestou rozoznania „našich" od „nich" je farba pleti. Ostatní sa nepýtajú na hodnoty, na rodinu, na prácu. Ostatní na to nemajú čas. Stoja v rade na pokladňu, kupujú si lístok, objednávajú si reštaurácii. Potrebujú si rýchlo zaradiť do zásuvky aby vedeli, ako majú s nimi jednať. Je tmavý - patrí „k nim". Idem ďalej, sadnem si inam, vyhnem sa. Lebo ma môže ohroziť. Ostatní si niekedy aj obtrú ústa, v ktorých majú slová ako napríklad „parazit".
Rómovia to schytali nespravodlivo. Schytali to za „nich". Za tých druhých. Lebo ostatní ich dali do rovnakej zásuvky. Nemali čas sa pýtať. A oni nemali čas vysvetliť.

O nich
Hovorme teraz o Rómoch. O tých, ktorí žijú v segregovaných osadách. Pod hranicou biedy, podľa ktorejkoľvek z jej definícií. Bez teplého bývania, bez riadneho ošatenia, so stravou minimálnych kalorických hodnôt, bez vzdelania, bez ideálov, bez práce, bez budúcnosti. Ale zato s kopou detí, vší, psov, mačiek a infekčných chorôb.
Ostatní hovoria - majú také práva ako my. Prečo sa ich nechopia? Prečo nepracujú? Prečo nepoužívajú antikoncepciu? Prečo nenechajú liečiť seba a svoje deti? Prečo si neupracú? Prečo kradnú?
Bohužiaľ, nie je to veľa „mať právo". Naozaj to nie je veľa, ak neviete, ak sa toho práva zmocniť a ako ho využívať. 
Práva im boli odnímané už od desiateho storočia, kedy prichádzali z Indie do Byzancie. Boli iní. Ich zvyky boli iné, ich vzhľad bol iný. Zakázali im vzdelanie aj Boha, zakázali im vstup tam, kde mohli ostatní, zakázali im pracovať s bielymi, predávali ich do otroctva, vyvážali za more, zakázali im zhromažďovať sa, kočovať a keď sa

rom1.jpg

 zahrievali spaľovacie pece, oni boli hneď druhí  v poradí.

Prečo teda nevedia využiť svoje práva? Pretože ich to nikdy nikto neučil. Ostatní boli spokojní, že ich inakosť im nebola na očiach. Jedenásť storočí sú i nie sú u nás doma. Osobnosti skaličené meniacimi sa vladármi a vládami, z ktorej každá si vysporiadanie sa s ich existenciou predstavovala inak, než tá predchádzajúca. Od zakrývania si očí až po fyzickú likvidáciu. A od masového vraždenia nás „civilizovaných" delí iba pár desiatok rokov. Primálo na to, aby sme svoju človečenskú mravnosť obhájili. 
Vráťme sa preto k pôvodnej myšlienke a k existencializmu. Keby som vyrastala v spoločenstve, kde by bolo normálne, bojovať o život všetkými prostriedkami, keby som vedela, že svet za hranicami mojej osady mi nič nenúka, keby som nemala motiváciu vo svojich rodičoch a prarodičoch, keby ma tí naučili len koľko potrebujem k prežitiu, keby ma spoločnosť odmietala, asi by som sa nesnažila mať v škole dobré známky, študovať, hľadať si  prácu a príjemné bývanie. Nič o týchto možnostiach by som nevedela. Môj svet by končil pri poslednom dome mojej osady.

Stredovek
Myslím, že úhrnný index plodnosti je dobrýmukazovateľom stavu rozvoja spoločnosti. Vyjadruje počet detí pripadajúcich na jednu ženu v plodnom veku. Kým pred storočím nebolo ničím nezvyčajným, že rodina vychovávala osem detí, dnes je úhrnná plodnosť na Slovensku približne 1,2. Aby sme boli v obraze - je pod záchovnou hranicou, ktorá je 2,1.  Vymierame. Rozvojové krajiny majú index okolo 6. Zrejme to pramení zo zamerania sa na kvantitu. Rodičia nevedia, koľko z ich detí sa dožije dospelosti, deti spolupracujú pri zháňaní obživy, pracujú, starajú sa o mladších súrodencov.


Tak to bývalo kedysi aj u nás. Zmena nastala v mestách, kde ľudia vzdelaní výrazne pociťovali, že príchod dieťaťa do rodiny znamená ich zvýšené časové i finančné investície. Deti nevyužívali na prácu, videli v nich budúcnosť. Aby im ju pripravili krajšiu, nemohli mať detí osem, lebo by ich výchovu zvládali ťažko a nemohli by si dovoliť každému financovať vzdelanie. 

rom2.jpg


Čím sa viac blížime po historickej priamke k súčasnosti, tým viac sa komplikovanosť tohto sveta premieta aj do výchovy detí. Dôraz je kladený na kvalitu. Rodičia vychovajú radšej jedno dieťa, ktoré uchránia od strádania, môžu mu poskytnúť dostatok svojej starostlivosti, pripraviť ho do života a zaplatiť výdavky na vzdelanie.


Úhrnný index plodnosti v rómskych osadách je  4,6. Podobne ako v rozvojových krajinách, podobne ako pred sto rokmi u nás. Chýba vzdelanosť, chýba budúcnosť. Uzavreté spoločenstvo v ktorom žijú, má malé požiadavky na kvalitu. Nevidia dôvod.  Stredovek pripomína nielen vysoká pôrodnosť a chorobnosť, ale i životné podmienky. Neraz bez tečúcej vody, elektriny, kanalizácie. Vzdialení a odrezaní od civilizácie. Bez prostriedkov a bez perspektívy.

Čo s tým
Žiaden zákon nebude všeliekom. Sú dve cesty. Buď budeme pokračovať v tej, ktorá tu bola doposiaľ. Segregovať a trpieť ich prítomnosť. Čo ale povedať o spoločnosti, ktorá si ponecháva rezervácie, kde návštevníci môžu v srdci rozvinutej krajiny vidieť stredovek aj so živými exponátmi?

Druhým variantom je, ponúknuť budúcnosť a ciele. To sa dá len stretnutím človeka a človeka. Preto sa pýtajme, či sme schopní prebrať zodpovednosť za našich predkov a vziať na seba bremeno, ktoré nám svojou netoleranciou zanechali. A pýtajme sa samých seba, či sme iní ako naši praotcovia, po ktorých sme dedili.

Ak budeme chcieť byť iní, ak nebudeme chcieť zanechať svojim deťom podobné dedičstvo a ak sa zamyslíme nad deťmi, ktoré sa ako tabula rasa čisté a ničím nepoznačené rodia do smutných životných podmienok, položíme si aj iné otázky:
Kde a od koho vychádza skutočná a koordinovaná snaha spolupracovať na riešení ich životnej situácie?
Počuli sme niekto niečo o činnosti Medzirezortnej komisie pre záležitosti rómskych komunít? (vraj existuje)

Vieme, čo sa deje s desiatkami štátnych miliónov preinvestovaných na riešenie kváziproblémov? Vieme o nejakých úspechoch projektov financovaných z bezodnej európskej pokladnice? Počuli sme o posilnení terénnej sociálnej práce? Vieme o akýchkoľvek úspechoch komunitného rozvoja?


Ak sme nič také nepočuli, možno je chyba inde, než kde ju povrchne zvykneme hľadať. Niekto ujedá zo spoločného koláča a pritom sa tvári, že pracuje. Že rieši problémy. Ktovie, ako by to dopadlo, keby sme vedeli presné čísla a dali ich na dve misky váh? Kde sa stratilo viac peňazí? A starý vtip „Rómovia, robte sa, že robíte!" by nabral nové nerómske dimenzie.

 

rom3.jpg

 


Viac ako 50 000 Rómov žije v 281 segregovaných osadách, z ktorých mnohé nemajú vodu, kanalizáciu, elektrinu. Žijú tam rodiny, v ktorých dve alebo tri generácie nikdy nepracovali. Netušia, kde inde získať peniaze, než zo sociálnych dávok. A môžu sa vôbec zamestnať? 
Dovolili by sme im to?

 


Máme veľký problém. No oni majú väčší. Zmarený život za životom a generácia za generáciou v beznádeji.