Sociálne veci

Ako sme si adoptovali 

- Koľko vaša malá?, - pýta sa mamička s kočíkom odparkovaným hneď pri tom mojom. Sedeli sme pri pieskovisku, sledovali naše staršie detváky a snažili sa o spoločenskú konverzáciu.  

Kukučka 

Mrazivá marcová noc. Obloha bola jasná a čierna, posiata žiarivými hviezdami. Vietor ohýbal konáre  črtajúcich sa holých stromov. Ich praskotanie znelo hrozivo. Kľukatú cestu lemovanú stromoradím zavieval ostrými vločkami z polí, ktoré po krátkom asvaltovom tanci pokračovali ďalej.

Ako sme si išli adoptovať (záver) 

Bolo teplé júnové ráno a my sme stáli na pumpe a popíjali kávu z automatu. Hodina cesty za nami a najmenej ďalšia pred nami. Cítili sme sa tak trochu ostrieľaní a emócie s nami veľmi nelomcovali. Odkladali sme si ich na chvíľu a ten čas.

Ako sme si išli adoptovať (časť 6.) 

Tak fajn. Predsa sa to podarilo, čakajú na nás.  Telefón som hodila do kabelky a opäť sa ma zmocnilo nadšenie miešané so strachomPresvedčili sme psychologičku v neďalekom detskom domove, že nás príjme aj napriek neprítomnosti riaditeľky

Ako sme si išli adoptovať (časť 5.) 

Ani som si nemyslela, že i po čase sa mi bude na to spomínať tak ťažko. Udalosti sa odohrávali v takom rýchlom slede, že len čo nás zasiahla jedna situácia, vystriedala ju druhá a nedávala nám šancu precítiť ju a popremýšľať nad ňou. Možno to vrstvenie zážitkov bez ventilov spôsobilo, že v tejto chvíli sa cítim ako pod balvanom.

Ako sme si išli adoptovať (časť 4.) 

Na náš spis nalepili rodinnú fotografiu, ktorú sme mali priniesť. Tvárili sme sa na nej šťastne. Bola z našej prvej dovolenky pri mori.

Ako sme si išli adoptovať (časť 3.) 

Vykročili sme z ordinácie do pochmúrneho, vlhkého novembrového dňa a zdalo sa, že nám došli slová. Boli sme unavení rozprávaním aj premýšľaním. Večer sme si spolu sadli a už nám to opäť trochu myslelo. Napriek tomu, keby sme boli komiksové postavičky, vznášal by sa nám nad hlavou v bubline otáznik.

Ako sme si išli adoptovať. (časť 2.) 

U psychológa. Charakteristickým pre nášho pána doktora bolo, že nevychádzal z údivu. A to ani na chvíľu.  

Ako sme si išli adoptovať. (časť 1.) 

" Je ich šťastie bez chyby? Či im dačo nechybí? Ba hej, chybí, chybí čosi, to, čo vrabcom vrana nosí, čo čierne očičky - malé, milé detičky."(Ľ.Podjavorinská- Čin-čin)

Myslíte už na Vianoce ? 

To asi málokto z nás. Na jeden z tristošesťdesiatichpiatich dní milosrdne otvoríme peňaženky a srdcia a zaplavíme náhlym prívalom súcitu napríklad deti v detských domovoch.